Veríme v efektivitu financovania verejných služieb?

Verejné služby sú tými službami, ktoré platí štát a to z verejných financií a nepriamo z daní. Vravíme tak o bežných službách podporovaných štátom ( poprípade konkrétnym mestom), teda napríklad zdravotných alebo sociálnych, v inom prípade administratívnych, či tých, ktoré sa starajú o bezpečnosť a verejný poriadok. Ako som už spomenul, ich dotácia funguje na základe verejných financií a preto môže v niektorých prípadoch nastať otázka verejnosti, zaslúžia si tieto služby naše peniaze, respektíve čiastku, akú im štát odkrajuje?

Situácia v USA nie je z tohto pohľadu ružová, časovaná bomba pomaly ale isto tiká, v Amerike kolabuje verejná služba a preto sa nahlas vraví o úvahe, či by verejné služby dokázali fungovať na princíp trhu. Pozrime sa však na danú problematiku aj z nášho pohľadu európskych krajín a konkrétne i Slovenska.
Rozdiel je v tom, že verejné služby nie sú typickým podnikateľským subjektom, za aké by zodpovedal a aké by financoval ich majiteľ zo ziskov, ktoré mu tieto služby na trhu. Za správnu reguláciu, fungovanie a financovanie tých verejných zodpovedá v prvom rade štát, nie súkromná osoba. Štát na ich financovanie disponuje peniazmi, aké na základe zákona vyberá od svojich občanov a tieto peniaze následne prerozdeľuje medzi verejné služby. Týka sa to subjektov akými sú kultúra, zdravotníctvo, školstvo, armáda, polícia, verejná správa, verejná doprava,… Zmeniť ich financovanie na tržnú podobu by sa rovnalo podobnému stavu, ako keby sa tieto služby stali podnikateľským subjektom a čerpanie z verejných financií by sa tak mohlo obmedziť, verejné služby by si zarábali samy na seba.

Verejné služby sú bezpochyby potrebné a každá plní svoju funkciu,… teda mala by, otázka je v akej miere a hlavne s akým úsilím. Navyše sa každému človeku so sociálnym cítením vsunie otázka, či by sa verejné financie nehodili skôr k podpore bežných občanov, ktorí sa boja o svoju budúcnosť z hľadiska svojich príjmov, bezcitnej a bezcharakternej doby, ako aj vysokých cien a zvyšujúcich sa poplatkov za veci a služby, z ktorých strany necítime, že by nám práve pomáhali a ak aj náhodou áno, tak nie s nadšením, respektíve žijeme s pocitom, že ak si človek nepomôže v tomto štáte sám, tak mu nepomôže nik aj napriek tomu, že si za „pomoc“ poctivo a pravidelne platí. Poplatky platíme zo strachu zo zákona, nie zo skutočnej viery v tento systém a jeho služby.