Pojem nuda v detskom chápaní: realita či len zlá formulácia?

V dnešnom zrýchlenom svete nie je žiadnou výnimkou nachádzať dieťa kompletne sa strácajúce v dobe, v ponímaní, v čase. Ide o cyklus permanentného boja s informáciami, ktoré sa valia na každého jedinca priam agresívnym spádom, no o to drastickejšie vnikajú do myslí detí a dospievajúcich individualít. V odlišnom časovom úseku sa dieťa stáva obeťou pasivity. Ide o senzačné prepojenie týchto dvoch zdanlivo antagonistických aspektov novodobého bytia – a to spôsobom, ktorý sa javí byť nanajvýš nebezpečným pre správne dozrievanie detských jedincov.

Keď na dieťa dolieha množstvo podnetov z okolia, a ono sa ocitá sa uprostred nich, cíti sa nanajvýš zaneprázdnené, ba dokonca nadmerne vyťažené. Častokrát totiž jeho mozog umožňuje prenikať viacerým impulzom, informáciám a poznatkom, čo nie je zlé pre obohacovanie jeho osobnosti a evolúciu na úrovni vedenia. To, čo predstavuje problém, je ich chaotický a neriadený príjem, ktorý stojí na počiatku ich neupratania a a neselktovania.

S opačnou situáciou sa dieťa dostáva do konfrontácie v momente, kedy sa naraz nemá od čoho odraziť. Pociťuje akési pasívne blčanie ničoty, cíti sa deprimované a sadá naň obava spojená s frustráciou. Preto sa nechcene stavia do pozície toho, kto sa nudí, komu nie je umožnené vytrvávať pri akejsi aktivite, ktoré naraz však ani len sčasti neprejavuje pocit zvedavosti, pretože sa pred chvíľou dostatočne presýtilo možného. Nenapĺňa ho žiadna z aktivít, a preto sa uchyľuje k volaniu aktérov jeho hry – vo väčšine prípadov sú nimi zaneprázdnení rodičia, ktorých ešte samo dieťa zamestnáva frázami typu „mama, ja sa nudím“. Takýto postoj vo väčšine prípadov prekvitá až do nechuti a nemožnosti.

Postrádame seba samých na úkor očakávania, že náš plán nám navrhnú druhí.
Práve takto by sme sa mohli pokúsiť formulovať problém dnešnej epochy. Tým, že sme zvyknutí na nemalé množstvo všetkého, na čo si zmyslíme, tým sa nevedomky spoliehame na činnosť ostatných v prospech nás samých. Táto zvláštnosť naberá na dôležitosti práve v detských rokoch: inak povedané, dieťa sa zabúda ponárať do sveta vlastnej imaginácie, prestáva si formovať sny, prestáva využívať kreativitu pre správne účely. Neustále totiž očakáva od okolia, že sa stane tvorcom jeho vlastného programu, že vyplní každú jednu chvíľu, ktorú by nebodaj malo stráviť ono samo so sebou. Tlak modernej epochy sa prejavuje práve formovaním jedincov závislých na permanentnom príleve informácií a činností, zatiaľ čo ústredná črta každého detského indivídua sa pomaly rozpúšťa.

Pojem nuda je len synonymom neschopnosti určiť si vlastný podnet k výkonu aktivity.
Pokiaľ sedíte v aute a vaše dieťa nedokáže objaviť čaro cesty, bombarduje vás otázkami typu „kedy tam už budeme?“ a cíti sa frustrované, je zrejme nanajvýš potrebné uviesť ho do sveta imaginačnej hry. Konštrukcia predstavivosti je totiž jednou z disciplín, ktoré tvoria vstupnú bránu k vlastnému úspechu ale i k úspechu spoločnosti, a to už od najnižšieho veku.